Moju radosť a očakávanie hneď po príchode pokazili možnosti parkovania. Areál je pekný (nový), ale parkovisko plné a autá parkovali všade kde sa dalo. Tiež som tak zaparkoval. Pri vstupe do priestorov hotela, cez ktorý sa prechádza do bazénových, saunových a iných svetov, sme uvideli dva súbežné rady, jeden čakal na ubytovanie v recepcii a druhú na vstup do „svetov" cez pokladňu. Pri vchode nás vítala cigánska muzika a dvaja príjemný zamestnanci hotela, ktorý sa nám ospravedlňovali za čakanie a odporúčali aby sme si zašli na kávu alebo iné občerstvenie, že sa to čoskoro zlepší.
Ešte stále som bol v relatívne dobrej nálade, veď to sa dá pochopiť, prišlo im podstatne viac hostí ako očakávali, oni sa stým vysporiadajú. Chyba, nemal som veriť...
Asi po 40 min. sme sa dostali k pokladni, kde sme si zakúpili vstupenky, mimochodom používajú sofistikovaný elektronický vstupný systém a napriek tomu sme sa všetci čo sme si v rozmedzí posledných asi 20 minút zakúpili vstup stretli v šatni takmer na jednom mieste. To znamená 20 ľudí pri 20 tych skrinkách asi na 5m. Načo majú tie elektronické systémy? Takto a podobne sme si pri prezliekaní vzájomne vymieňali posledné skúsenosti.
Blahodarne účinky termálnej vody dali zabudnúť na všetky problémy a peripetie. Bol čas návštevu zariadenia ukončiť a pobrať sa domov. Priznám sa, už som nečakal nič nepríjemné, takže som zostal takmer ako obarený keď som uvidel dlhý rad pri výstupe. A čo viac, ten rad sa takmer nehýbal. Prešiel som sa na začiatok rady a pochopil som, že organizácia zlyháva úplne a z noblesou podnikania bez záujmu o klienta. Jedna búdka, slúžiaca ako pokladňa, v nej jedna (mimoriadne trpezlivá) pani s jedným PC . To znamená, že vybavila príchodzieho klienta, a venovala sa odchádzajúcemu. Odchádzajúci odovzdal čip ktorí obdržal po príchode ako vstupenku, pani ho prečítala cez čítačku, zistila či klient neprekročil zakúpený čas alebo nevyužil viac ako si predplatil, respk. nepoužil čip na úhradu občerstvenia. Keď bolo všetko OK, tak klient dostal čiarový kód ktorý mu umožnil opustiť zariadenie. Čakali sme 50 min. pokiaľ nás „vypustili". Medzi tým som si nechal zavolať vedenie hotela, kde pán ktorý sa mi predstavil ako riaditeľ hotela, opakoval ako gramofón, že je to mimoriadna situácia a že robia čo môžu. Na moju námietku, že asi nie keď sa nič nedeje mi len zopakoval naučenú frázu a postavil sa opodial odkiaľ to celé sledoval. Tu istú frázu som potom počul ešte viac krát, to keď pán riaditeľ vysvetľoval ďalším a ďalším nespokojným hosťom prečo sa nemôžu dostať z areálu zariadenia.
V rade nás čakalo asi 70 ľudí a mám pocit, že väčšina povedal to, čo teraz napíšem, „UŽ NIKDY VIAC PATINCE! „
